Hry a zábavy


Bartolomej Krpelec v Príspevku k národopisnému štúdiu Polichna uvádza aj ľudové hry a zábavy. Uvádza podrobný opis detských hier hlavne školskej mládeže: Vo slepú babu, Vo ručníčku, Vo hviezdu, Vo smraďaté vajco, Vo tretieho, Vo mačku a myš, Vo gondáša, Vo kurence, Vo smolu,…

Ľudové hry sa rozlišujú predovšetkým podľa veku ich nositeľov. Môžeme ich preto rozdeliť na hry malých detí, dorastajúcej a staršej mládeže. Hry a zábavky malých detí sú nám síce do istej miery známe, ale kedže sú predsa len určité rozdiely medzi spôsobom zábav malých detí v meste a na dedine, je potrebné aspoň v krátkosti sa o nich zmieniť.

Malé deti rozvádzajú motívy práce dospelých v predstavách vlastnej fantázie a vedia sa zabávať aj bez kúpených hračiek. Miesto nich používajú obyčajné polienka, rôzne drobné odrezky dreva, črepy, kamienky a pod., ktoré skladajú, prenášajú a ukladajú. Deti v Polichne dostávali často hračky zhotovené rodičmi alebo staršími súrodencami. Chlapcom obvykle dávali sadanky na štyroch kolieskach, vozíčky, plúžky na ojci s jarmom, bráničky, bičíky a i. Hračky zhotovované pre dievčatá – bábky z handier, pre ktoré ako postieľka sa používala škatuľka na cigórie, vozík s kolieskami. Ďalšími hračkami dievčať bývali belčov – kolíska, stolík s lavičkami pre bábiky, kuchynské riadiky, aby mohli napodobňovať varenie a pripravovať hostiny pre bábiky. Sama spisovateľka Timrava venovala Slovenskému národnému múzeu svoje dve krojované bábiky.

Keď sú už chlapci starší, 5-7 roční, robia si niektoré hračky už aj sami. Napr. z motúzov alebo z chmeľových výhonov si urobia opraty, zahrajú sa na kone, na pohoniča s bičom, a keď majú vozík, upotrebia aj ten atď. Dievčatá sa rady zahrajú na matku, na jej deti, napodobňujú obrady a zvyky starších, ako svadbu, “krštenie” a pod.

Keď už deti začnú chodiť do školy, stykom so staršími deťmi a vplyvom školy ich hry začínajú prijímať nové prvky a čiastočne menia svoj charakter. K starým spôsobom zábavy pristupuje hra na učiteľa a žiakov, na vyučovanie, na školu a pod.

Hry školskej mládeže

Školská mládež na dedine, keďže sa ešte nemohla počítať a miešať medzi dospelejšiu mládež, mala svoje tradičné hry, pôvod a trvanie ktorých ťažko zistiť. Školská mládež sa tieto hry hrávala obyčajne v jarnom a jesennom období na školskom dvore pred začiatkom vyučovania. Žiaci prichádzali do školy len čo sa naobedovali. Nedá sa zistiť, či tieto hry boli pôvodne vytvorené školskou mládežou alebo niekým iným. Vie sa len toľko, že boli medzi mládežou známe už od dávnych čias. Hry školskej mládeže sú tieto:

„Vo slepú babu“

Hry sa zúčastní viac žiakov. Jednému z nich zaviažu oči a ten je slepá baba. Ostatní sa od nej trocha vzdialia. Zamenia si miesta, na ktorých stáli pred zaviazaním očí spolužiaka, aby nemohol ísť istým smerom, keďže sa pred zahájením hry dohodnú, že koho sa podarí chytiť, ten sa stane nasledujúcou slepou babou. Keď je ihrisko rovné, slepá baba môže za hráčmi i pobehnúť a hráči sa zasa ľubovolne môžu vyhnúť chyteniu. V hre sa môže pokračovať, kým každý z hráčov nebol už chytený alebo kým hráči hru nezunovali.

„Vo ručníčku“

Keď je viac detí spolu, zastanú si do radu. Niektoré spomedzi seba si označia za matku, jeden chlapec sa prihlási za čerta, dievča za anjela. Tieto si stanú od matky trocha ďalej. Tie, ktoré zostali stáť v rade, prichodia jedno za druhým k matke, aby jej pošepli do ucha, či chcú byť čertom alebo anjelom. Keď už každé prešlo popri matke a povedalo svoje rozhodnutie, postaví sa na svoje pôvodné miesto. Anjel a čert začnú do radu postavené deti vyvolávať jedno za druhým po mene v tom domnení, že sú ich prívržencami. Nastane hádka. Čert tvrdí svoje, anjel svoje. Rozhodne slovo matky, keďže ona vie najlepšie, ako si ktoré z detí volilo. Preto musí ísť ta, kde patrí, totiž jedno na stranu čertov, druhé do radu anjelov. Týmto rozdvojením vzniknú pri sebe dva dvojrady. Tieto dvojrady si stanú tak, že i jeden i druhý má vytvorenú tak širokú uličku, aby cez ňu mohli prebehnúť deti druhého dvojradu. Po vyvolaní všetkých mien hráčov matka vyzve čertov, aby prebehli trikrát jedno za druhým cez dvojrad anjelov. Pri treťom prebehnutí anjeli majú právo čertov biť guzovými ručníčkami po chrbte. Po ukončení vyzve matka anjelov, aby zasa títo prebehli trikrát cez dvojrad čertov. Aj pri treťom prebehnutí dostanú bitie guzovými ručníkmi. Tým sa hra ukončí.

„Vo hviezdu“

Z prítomných detí vystúpi osem chlapcov, ktorí si stanú do kolesa. Každý druhý z nich si sadne na zem, dajú si nohy spolu tak, že päty majú opreté na zemi a chodidlá majú tesne pri sebe. Potom sa sediaci chytia za ruky so stojacimi. Stojaci hráči sa pomknú trocha dozadu, aby ruky boli nielen vystreté, ale až napnuté. Vypätosť rúk musí byť tak pevná, aby sa telo sediacich zdvihlo od zeme a aby len päty ostali opreté o zem. Stojaci hráči sa potom dajú do kolovitého behu (do krútenia), v ktorom pokračujú až do ukonania, čím sa hra skončí.

„Vo smradaté vajco“

Deti sa postavia do kruhu, tvárou dovnútra. Jedno z nich ostane von z kruhu. V ruke má uzlom opatrený ručníček. Dá sa do behu okolo kruhu. Za chrbtom niektorého ručníček spustí na zem bez toho, aby dalo dotyčnému nejaké znamenie. Uteká ďalej, aby sa čím skôr dostalo na svoje pôvodné miesto, na ktorom sa usiluje stať si do radu prv, ako by ho mohol dohoniť ten, ktorému za chrbtom ručníček spustil na zem. Kým dotyčný behá s ručníčkom okolo, každý z ostatných hráčov sa usiluje spozorovať, či mu ho za chrbtom nespustí. Nikto sa však nesmie obrátiť tvárou dozadu. Keď niekto zbadá, že mu okolo kruhu behajúci za chrbtom spustil ručníček, rýchle ho zodvihnúc, beží za tým, čo ho spustil. Keď sa mu podarí udrieť ho skôr, než obehnú kruh, musí ten, čo ho spustil, bežať s ručníčkom znova. Tak sa pokračuje v hre ďalej. Ak hráč nezbadá, že mu bol za chrbtom spustený ručníček, vtedy ten, ktorý ho hodil, dobehne k nemu znova a buchne ho do chrbta, čím ho upozorní, že zmeškal svoju povinnosť a musí sa za trest postaviť do kruhu ako “smradaté” vajco.

„Vo tretieho“

Deti sa postavia do dvoch kruhových radov tak, že jeden kruh je vnútorný, druhý vonkajší. Hráči oboch kruhov musia byť obrátení tvárou do kruhu. Dvaja chlapci ostanú von za dvojitým kruhom. Jeden z nich má v ruke remeň, ktorým začne okolo dvojitého kruhu naháňať toho druhého. Keď sa naháňaný ukoná (pričom sa mu niekoľko ráz dostane remeňom po chrbte), skočí dnu do kruhu a zastane si pred niektorého z vnútorného kruhu. Ten, pred ktorým zastane, je povinný vystúpiť. Toho, ktorý musel vystúpiť za kruh, začne naháňať ten s remeňom. Keď už ani ten nevládze behať, tiež vbehne do dvojitého kruhu, ako to urobil prvý. Aby sme tomu lepšie rozumeli: teraz vbehol do kruhu ten, ktorý mal korbáč (vlastne remeň z nohavíc). Remeň podá za ním stojacemu. Ten zasa tomu, ktorý je za ním vo vonkajšom kruhu; ten musí s remeňom von a na jeho miesto nastúpi ten, pred ktorým musel vystúpiť. Vystúpivší začne naháňať toho, ktorý bol von.

„Vo mačku a myš“

Deti si zastanú do kruhu a pochytajú sa za ruky. Jeden z nich ostane z kruhu von a jeden dnu. Ten, ktorý vošiel do kruhu, označený je za myš, a ten, ktorý ostal z kruhu von, je mačkou. Mačka zaháji útok na myš. Usiluje sa dostať do kruhu za myšou. Ostatní hráči jej v tom prekážajú. Keď sa jej to predsa podarí, myš ujde z kruhu von. I keď sa mačke podarí myš chytiť, mačku a myš zamenia druhí dvaja, ktorých miesta zaujme predchádzajúca dvojica.

„Vo gondáša“

Deti sa postavia s papekom v ruke do kruhu. Každý si pred seba vydlabe papekom jamku. Papek jedným koncom vloží do svojej jamky a čaká. V prostriedku kruhu si urobia jamku o niečo väčšiu. K tejto sa postaví jeden z hráčov, ktorý dostane meno „Gondáš“. V jamke je vložená lopta. Ti, ktorí sú v kruhu, usilujú sa vyraziť svojím papekom loptu z jamky von. Gondáš tomuto ich úsiliu svojím papekom všemožne prekáža. Keď sa niekomu predsa podarí loptu vyraziť z jamky von, „gondáš“ sa ju usiluje zakotúľať naspäť do jamky. Ak sa mu to nepodarí, gondášom sa stane ten, ktorému sa ju podarilo dostať z jamky von. Odchádzajúci gondáš zaujme v kruhu miesto nového gondáša.

„Vo kurence“

Hráči si určia, kto bude kvokou a kto jastrabom. Ostatní sú určení za kurčatá. Postavia sa do jedného radu. Na čelo sa postaví kvoka. Jastrab sa postaví oproti nej. Papečkom si vydlabáva do zeme jamku, pričom je zohnutý k zemi alebo kľačí pred kvokou. Kvoka sa ho pýta: „Čo robíš?“ Jastrab jej odpovie: „Jamku kopem!“ Kvoka sa ho pýta: „Načo ti je jamka?“ Jastrab odpovie: „Vodu budem hriati.“ Kvoka sa ho spýta: „Načo ti je voda?“ Jastrab: „Kurence budem pariti.“ Kvoka: „Kde si ich nachytáš?“ Jastrab, “Vo vašom dvore.“ Kvoka: „Chytaj si ich, ak môžeš!“ Nato sa deti rozutekajú. Kurence sa počas rozhovoru kvoky s jastrabom pochytajú za sukne (hrajú sa väčšinou dievčatá) alebo chlapci za ruky. Jastrab zaháji útok na kurčatá. Usiluje sa uchytiť z nich posledné. Pritom sa zachraňujú bičovito-reťazovitým útekom alebo na jednu, alebo na druhú stranu. Matka robí záchranný útok na jastraba, aby tak prekazila unesenie kurčaťa. Po každom odvedení jedného kurčaťa otázkový rozhovor kvoky s jastrabom sa začne znova v tom poradí, ako je uvedený. V tom poradí sa pokračuje v hre až dotiaľ, kým jastrab všetky kurence nepoodnáša.

Hry dospelej mládeže

„Za koho?“ V ktorom dome je dospievajúce alebo už odrastené dievča, do takého v nedeľný večer prídu mládenci na pobavenie. Kde sa ako cítia, tak dlho tam ostanú. Pritom sa pobavia i niektorou mládeži známou a obvyklou hrou. S mládencami prídu do domu i niektoré dievčatá, aby pobavenie bolo veselšie. Dievča si zastane k izbovým dverám a zavolá na prítomných: „Visím!“ Z prítomných sa niekto spýta „Za koho?“.Dievča odpovie meno toho mládenca, ktorý sa jej páči, povedzme: „Za Paľka Fizeľoje!“ Menovaný príde k nej, objímu sa. Ona odíde a on ostane miesto nej pri dverách. Teraz on zavolá „Visím!“ Z dievčat sa mu niektorá ohlási: „Za ktorú?“ Odpoveď je meno toho dievčaťa, ktoré sa mu páči, povedzme: „Za Anku Lyskoje!“ Hra pokračuje ďalej uvedeným spôsobom dotiaľ, kým všetci prítomní neprídu na poradie a kým má mládež chuť v nej pokračovať.

Ľudové zvyky

V takej odľahlej dedine ako bolo Polichno si ľudia veľmi potrpeli na presné dodržiavanie starých zvykov. Zachovávali ich dlho v nezmenenej forme. Ani jedno ročné obdobie nebolo bez bohatých zvykov. Okrem obvyklých fašiangových (vždy so zábavou – bursou), veľkonočných, turičných a vianočných zvykov (v Polichne na Štedrý večer aj na Starý rok chodili pod obloky spievať len Cigáni), udržiavali sa rozličné obyčaje i povery aj v iné dni. Na Ondreja dievčatá triasli ploty a liali olovo. Na Mikuláša nesmeli priasť, lebo by sa na budúci rok ani statok ani hydina nedarili (tak isto na Luciu). Na Tomáša dievčatá otriasali slamené strechy, aby vedeli, či dostanú bohatého muža. Nie všade je známe vianočné „polazovanie“ detí ráno v prvý sviatok. Na Tri krále sa aj dospelí sánkujú, aby sa urodili dlhé konope. Na Blažeja (3.február) i na Gregora (12.marec) chodili žiaci koledovať pre učiteľa (blažeácia). Na veľký piatok štepili stromy. V Polichne mimoriadne oslavovali Jána. Vtedy sa mládež schádzala po tri večery, vždy na inej tarate. Tu sa spievalo a vždy spolu chlapec a dievča preskakovali oheň. Na taraty sa chodievalo spievať aj hneď z jari, keď zem trocha obschla.

Povedačky na Políchne

Na Políchne, voľakedy, polichnianske ženy strihali si vlasy a predávali ich židovkám. Za peniaze si potom kupovali ručníčky na hlavu alebo iné veci na skrášlenie. Tie čo boli chudobnejšie nemohli si kupovať „parády“, ale peniaze šli na potrebnejšie veci do domácnosti (súčasti náradia a pod.).

Keď bola krčma na Polichne ešte pri kostole, gazda, ktorý si rád vypil, zobral doma tajne, aby ho žena nevidela, vrece s ražou a niesol ho do krčmy k židovke (volali ju „Galuska“), aby mu naliala. Mal však smolu, lebo vrece bolo deravé, a tak jeho žena, po stope od raže, došla až do krčmy. Krčmárka jej vraví: „Jaj Zuzka, nehnevaj sa, nedala som mu pálenku“.

Chlapi sedia v polichnianskej krčme a rozprávajú sa. Zrazu vraví jeden z nich Paľovi-hrobárovi: „Paľo! A čože te sedíš tu v krčme, podaromnici, čo nejdeš jame kopati?“ „Nuž a načo mám kopati kot nemrú.“ Vraví Paľo.

Ďuro Leskoje sa ženil. V kostole už zvonili na sobáš a mladý zať nikde. Družbovia ho išli hľadať a našli ho v maštali pri statku. „Ďuro a te si ďe, vet už zvonia do kostola“, vravia družbovia. A Ďuro na to: „A vet mám ešte čas“. Odvtedy sa v Polichne hovorievalo: „Máš čas ako Ďuro Leskoje na sobáš“.

Polichnianskeho gazdu niekto udal, že páli doma pálenku. Predvolali ho na súd a fiškáli sa ho pýtajú, že či naozaj páli tú pálenku. Miesto gazdu ozve sa jeho žena: „Nuž pálime“. Tuto tejto rúrke, (ukázala mužovi na predok nohavíc) dávame tu do tejto kadi, (ukázala si na predok sukne) a tak pálime“. Fiškáli sa pochytali za bruchá a vravia: „Tak len choďte domov a páľte ďalej“, a nechali ich na pokoji.

Gazda chodil domov často opitý, a tak raz, keď si ľahol opitý spať, jeho žena zobrala paličku a bila ho po boku. Keď sa obrátil na druhý bok, tak ho vybila aj po druhom. „To to to, len sa obráť, ešte aj na druhý ti priložím“, vraví si žena v duchu. Na druhý deň išiel gazda do maštale, vyzliekol si nohavice a obzeral si boky, že čo ho tak bolia. Žena pozerala na neho cez dieru a vraví si: „To to to, kobe si vedev, kto ti to sparaviv, vet be si mi te dav“.

Polichno © 2014