História


V historickom Novohrade boli dve obce podobného názvu (preto pri štúdiu historických dokumentov – listín treba postupovať opatrne s prihliadnutím vždy na chotárny opis).

Staršia obec pod názvom Polihna sa spomína v listine z roku 1332: p-es …Berzua, Tenkenteluke, Polichna (Polyhna), Eleztyen…in Comitatu Neugrad. (DL. 99557 Budapest). Obec Polihna menujú medzi skonfiškovanými obcami, „usadlosťami“ vidieka Poltár od rodu Zachovcov, ktoré kráľ roku 1332 dal pre Celenovho syna Jána (z rodu Ákoš), ale nie on, ale Kartaliovci sa stali majiteľmi. Túto zaniknutú stredovekú obec treba hľadať južne od Poltára medzi Tenkötelke (neskôr pod názvom Slaná Lehota) a Eleztyen (Olostyn). Polichnanie je totožná s obcou Polichno južne od Divína. (Györfy, Gy. 1998, s.285, 238, 306) Bohuslav Tablic spisovateľ, rodák z neďalekého Českého Brezova pri Poltári o Polichne píše v roku 1812:

„Sláva věncem ozdobená
Tam na Polichne slávna věštkyně
čest, jméno měla moudré bohyně
Ta všechno navlas oznamovala
co drzá sprostost vědět žádala:
jak dlouhý žít měl člověk tentověk?“

Prvá písomná zmienka o obci Polichno je z roku 1467 ako POLYHNA (kráľovská listina Mateja Korvína Sg DL. 16585) ako poddanská osada Lossonczyovcov (Lučenskovcov), patrila k divínskemu panstvu.

Matej Korvín v tomto období pokračoval v likvidácii stavovskej opozície. Potlačil stavovské povstanie v Sedmohradsku, do ktorého boli zapletený aj Žigmund a Štefan Lossonczy (Lučenskovci 1467). Kráľ ich potrestal stratou divínskeho hradného panstva (1469), ktoré daroval Michalovi Országhovi (Orság ???- 1484, krajinský hodnostár, manželka dcéra Štefana Rozgoňa, dcéra Ilona sa stala manželkou Jána Jiskru z Brandýsa, druhá dcéra sa stala manželkou Ladislava Podmanického, mal aj troch synov). Orság v r. 1467 bol veliteľom kráľovských vojsk pri potláčaní vzbury v Sedmohradsku.

Polichno je však staršieho pôvodu, osada vznikla vyklčovaním lesa slovenskými kolonizátormi už v 14. storočí. Obec patrila spočiatku divínskemu hradnému panstvu, neskôr v 16. storočí haličskému panstvu.

Etymológia názvu Polyhna(1467)

Polyknaa, ale i Polihna (1549), Polychna (1782-85), Polichna (1808), Polichno (1863).

Novohradské príslovie hovorí: „Veru licho kde je Polichno“. Dedinka táto prozreteľnosťou Božou dostala sa na veľmi lichý, neúrodný (vilis, deterior) kraj. „Polia, pastvy sú tam krásne, hory bohaté, len oráčiny málo“. Ústnou tradíciou sa zachovalo odvodenie názvu od pole lichô, čo znamená neúrodné okolité skalné polia, (Ján Bienik 1919). V Polichne sa spievala pesnička: „Polichno, Polichno pekne vykladanô, nepotkneš sa na prst, iba na koleno“.

Bartolomej Krpelec (v rkp. štúdií o Polichne) uvádza, že pôvod mena Polichno je nejasný. Polichnianski inteligenti ho odvádzali (pozn. Ivan Kusý uvádza že nesprávne) od slov pole liché (t.j. zlé). Odôvodňovali to tvrdením, že prví obyvatelia dediny videli aké sú okolité polia málo úrodné. Je pravda že pomenovanie Polichno zrejme naozaj súvisí so slovom pole, čo však nemusí znamenať, že sa ním označuje súčasný význam slova pole. Môže to byť otvorený priestor za osídleným miestom, ako to nájdeme napr. v Dobšinského ľudových rozprávkach, alebo sú možné aj iné výklady, ako ich spomína P. Smoczynsky v článku: Názwy miejscowe Polichna; „Polikno oraz inne na tej samej leksykalno – semantycznej bazie oparte“ (Onomastica, 23, 1975, s. 67-98).

Pri maďarizačnom nápore zmenili názov obce Polichno v roku 1907 na maďarské Parlagoš, čo znamená slovensky prieloh. Pripomíname hneď, že pri názve obce sa domáci úzus v kvantite rozchádza s oficiálnym znením názvu. V miestnom úze, t.j. nielen v Polichne, ale aj v okolitých obciach a v blízkom okresnom meste Lučenec, je živá len forma Políchno (nie Polichno), teda forma s dlhým í. A naopak blízka obec pri Polichne Ábelová má v miestnom úze zase podobu Abelová. Od oficiálneho znenia sa teda odlišuje krátkou samohláskou v prvej slabike (Ondrejovič 1998 In. Kultúra slova 1992, s. 364).

V literárnej podobe Boženy Slančíkovej Timravy sú názvy pre obec Polichno – Poľanská, Polievec, Hagarovo, Pohorie.

Súpis pozemkov v roku 1549 uvádza obec ako Polyknaa, ale i ako Polihna.

Súpis domácností:

zemepáni porty (domácnosti) želiari iní
Krištóf Országh 7 1 -
Žigmund Balassa (Divínske panstvo) 4 5 1
spolu 11 6 1

Turecká nadvláda

Turecký súpis z roku 1554 uvádza Polichno ako Polihna patriace k hradu Divín. Z obyvateľov, ktorí odvádzali daň sú uvedení: Andrej Máté-ženatý(ž), syn Žigmund-slobodný(s), brat Matej s., Paul Ágoston ž., syn Matej s., Alberd Korčok ž., syn Lukáč s., brat Ďurko s., František Osek ž., Ivaniš Karliko ž., syn František s., Blažej Istovin ž., syn Petri s., brat Istana s., Gál Mihajho ž., syn Anbruš s., brat Ďurko s., Máté Rez ž., syn Ďurko s., brat Blažej s., Istana Karliko ž., syn Máti s., Istananin Máté ž., syn Lukáš s., brat Benedik s., Tomáš Karliko ž., syn Michal s., Ištfán Tóbin ž., syn Paul s., brat Istafan s., Gregor Pástor ž., Andrej Pástor ž. (pozn. turecký muharrir spísal mená a priezviská ako počul). Z rodových mien vidieť aj vplyv vlašskej kolonizácie.

Súpis daní:

daň akče (a)
Platili daň (hane): 14 každý hane 50 akče 700
Daň za portu (bránu) 14 každé kapu 50 akče 700
Príjem z daní (hasil) 3400
Desiatok z pšenice 150 kile 1500
Daň z ošípaných 30
Dvojitý desiatok 90 kile 450
Daň z konopí 25
Desiatok z kapusty 25
Desiatok z včelích úľov 10
Desiatok zo sena 140
Peňažná pokuta 100
Za nevestu 60

Z naturálnych dávok splatných v tureckých peniazoch vidieť, čo sa v tomto období pestovalo v Políchne. Akče = turecká strieborná minca, základná peňažná jednotka v Osmanskej ríši (66 a.=1 uhorský florén). Kile = stará turecká dutá miera (cca 37 neskôr 46 litrov, označovaná ako bratislavsá merica). V Polichne v tomto období bolo 14 domácností platiacich daň, na jednej porte žilo okolo 30 ľudí, obec teda mala okolo 400 obyvateľov. Kým v roku 1553 Polichno pod názvom Polichna vykazovala len 11 domácností a patrila do okresu Juraja Madácha, v roku 1554 turecký súpis vykazuje už 14 port platiacich daň.

Hrad Divín Turci dobyli 25. júla 1575 a mali ho v držbe do 26. novembra 1593. Divín sa stal menším správnym okresom fiľakovského sandžáku – náhijou. Polichno však bolo zadelené do sečianskeho sandžáku.

Zemepánom Polichna od roku 1598 bol Žigmund Forgách (Forgáč 1558-30.6.1621 Trnava) – krajinský hodnostár, v r. 1599 tajný radca, 1604 kráľovský pohárnik, 1606 krajinský sudca, 1608 taverník, 1609 hornouhorský hlavný kapitán, 1618-1621 palatín. V roku 1612 znovu vystaval jedno z rodových sídel hrad Halič. Manželka Anna, rodená Lošonciová (???-1595), druhá Zuzana, rodená Turzová (???-1608), tretia Katarína, rodená Pálfyová. Mal 11 detí, z nich napr. Adam (1601-1681), generál, novohradský župan.

Obec Polichno teda patrila pod Haličské panstvo. Neskôr pod Divínske a modrokamenské panstvo, kde je Polichno zaznačené 10. mája 1624. Pri súpise divínskeho panstva Imricha Balašu v roku 1660 v 1. správcovstve nachádzame aj Polichno.

Divínske panstvo

Na mape divínskeho panstva v urbári zo 17. storočia nachádzame Polichno.

Divínske panstvo v r. 1679 pripadlo cisárovi. 16. júla 1868 cisár Leopold prepustil divínske panstvo Štefanovi Zichymu (Ziči 1616-1693) a manželke za 53 tisíc zlatých. Ziči z divínskeho panstva vytvoril tzv. rodový seniorátny fideikomis (pozemky sa nedelili medzi príbuzných, ale na čele panstva vždy stál najstarší z rodu).

Od roku 1710 bola v obci epidémia moru (podľa matriky č. I., str. 44 tu zomrelo na mor 145 obyvateľov. medzi nimi i kazateľ božieho slova Ján Eger (???-1711) i tunajší učiteľ).

V roku 1715 sa urobil súpis poplatníkov v obciach, súpis ornej pôdy, lúk, lesov a niektorých daností. V Polichne spísali 11 domácností poddaných (z nich 9 slovenských a 2 maďarské). Poľnohospodárska pôda (kat. jutrá) – poddanská orná pôda 116 priemer 10,5, lúky 23 kat. jut. Súpis robili komisári zo stolice Šomoďskej. Pri zložitosti výrobných vzťahov, doložených neraz iba tradíciou, bolo ťažko diferencovať jednotlivé sociálne skupiny (poddaný, želiar, taxalista, slobodník,…). Súpis vykazoval malý počet poplatníkov tým aj malý daňový základ v Novohradskej stolici. Vláda preto nariadila súpis v roku 1720 zopakovať. Spísať sa mali len užívatelia extravilánu a to aj oslobodení od poplatkov. Do súpisu sa mala zhrnúť všetká pôda, ktorá sa v posledných troch rokoch obrábala. Zo súpisu komisári mohli vynechať remeselníkov a prenájomcov panských regálov (krčmárov, mlynárov). Zo súpisu vypadla chudoba nevlastniaca ani pôdu ani dom.

Súpis v roku 1720 pre Polichno vykazuje: 11 slovenských poddaných domácností, poddanská orná pôda 120 kat. jutár priemer 10,9, lúky 24 kat, jutár. Súpisy v roku 1715 i 1720 zaregistrovali v Polichne mlyn na obilie! (v okolí boli mlyny len v Lentvore a Tuhári).

Matej Bel (1742) zaznamenal tu rozvinuté pastvinárstvo. Obyvateľstvo páslo hovädzí dobytok, ošípané a ovce. Na mape Samuela Mikovíniho do diela Mateja Bela: Notitia Hungariae… IV. zv. Viedeň 1742 je zaznamenaná obec Polichno ako Polichna.

Už v 1. polovici 18. storočia prišli prví kolonisti z Novohradu do južnejších krajín. Z Polichna v roku 1720 sa vysťahovali tri rodiny. V tomto období v Novohrade bolo 18 čisto slovenských obcí – medzi ktoré patrilo aj Polichno. Postupne sa tu však usídlili aj maďarské neskôr židovské a cigánsko – rómske rodiny.

V rokoch 1770-71 sa uskutočnila v Uhorsku tzv. urbárska regulácia, ktorá mala zjednotiť povinnosti poddaných v celom štáte podľa jednotnej normy platnej pre všetkých. Prvým krokom urbárskej regulácie Márie Terézie bolo zistenie a súpis predurbárskeho stavu prieskumom (v Polichne 8 otázok), čím sa mal zistiť skutočný stav každej poddanskej obce. Ilustratívne vyberáme z otázok a odpovedí predurbárskeho stavu písaných slovensky.
1. Či má obec urbár? Nemajú urbár.
2. Ak nemá urbár, podľa akého zvyku si plnia svoje poddanské povinnosti? Vedla običaje platime a robjme…od několik roku predtým. Platili rôznym zemepánom od 7 do 9 fl. od jedného gruntu.
3. Z čoho pozostáva povinnosť poddaných a želiarov pri odvádzaní, daní, akým spôsobom? Od času pracujeme a odvádzame robotu od jedného gruntu 8. Hallerovej strane od gruntu 40 zlatých, ostatným zemepánom 10 zlatých, od pol gruntu 11 – 13 flor.
4. Aké má obec výhody a aké nevýhody? Dobrého nič, zlého dosť…sťažujú sa na skalnatý chotár, tvrdú zem nedostatok vody.
5. otázka týkajúca sa rolí a lúk – odpoveď nečitateľná.
6. Aké práce robili? Koľko panstvo nakladalo toľko sme robili.
7. Odvádzali zemepánom? Dávali desiatok, naturálie.
8. Koľko je opustených pozemkov? Nevedia o žiadnom.

Podpísali (krížikom, lebo nevedeli písať): Joannes Koporecz, Andreas Benyo, Georgius Ambross, Martinus Liszka.

Polichna die 15.t.May 1770

Urbár z obce Polichna z roku 1771

Poddaní generála Samuela Hallera – sedliaci (8), z rodových mien Koporec, Kohút, Hanus, Hroaz, Beňov, – želiari (2) Vician a Kohút.

Poddaní divínskeho panstva (gróf František Zichy; Ziči) – sedliaci (14) Daniel, Liszka, Álay (?), Filka, Fízeľ, Margok, Jolsyen, Koporec…, – želiari (4) Slimáz, Koporec, Šofár, Kukučka, – podželiar (1) Fízel(Jiszel). Poddaný grófa Nyárayho – sedliaci (3) Palóc, Aláč, Kukla, – želiari (2) Kozik, Koreň. Poddaní vdovy Mikháziho (Mikhaziana) – sedliaci (3) Kanás, Karman…, – podželiar Karman. Poddaní zemepána Jána Balogha (Balog) dvaja. Poddaní baróna Orczyho – sedliaci (2) Alásy, Beňov, – želiari Marčok, podželiar Kajta. Pozemky tu mal aj barón Lászlo Révay.

Celkove teda obec mala 7 zemepánov, spísali tu 31 sedliakov, 9 želiarov, 4 podželiarov, spolu 44 hláv rodín. Podľa urbára iba peňažitú rentu od podddaných žiadal generál Samuel Haller. Od odvzdania desatiny z úrody boli oslobodení aj niektorí poddaní z Polichna a miesto naturálií odovzdávali peniaze, alebo robili iné práce. Urbár obce Polichno podpísali 12. júla 1771 Jozef Hegyesy a Jozef Ambruss (Ambruš).

V rokoch 1782-85 sa konalo vojenské mapovanie Jozefa II. Pre obec Polychna zaznamenali tieto údaje: 1. Diaľka (vzdialenosť) medzi obcami: Abellowa 1 3/4, Lentvora 1 3/4, Praga 1 1/4 Stunden. 2 Pevné stavby: Die Kirche (kostol). 3. Kvalita vôd: Siehe Uderina OhnebedeutendI (bezvýznamné).

4-5. Lesy, lúky a močariská: Siehe Podrestan (pozri Podrečany). 6. Kvalita ciest: Die Weege sind Schlecht (cesty sú pevné). 7. Okolité hory: Liegt im Thal (bočia v údolí).

Súpis hasiacich prostriedkov 11. januára 1787 pre obec Polichno vykazuje: rebríky 32, háky 2, motyky 42, drevené kanvy 37, lampy – fakle 23. (pozn. striekačky v tom období boli len v Haliči a Lučenci).

Radványi (1728) v rkp. monografii Collectanea de Comitatus Neogradiensi zaznamenáva že: „V lete vlhkosť počas nocí vsajú kamene a pôda. Semená zvlhčujú pod vplyvom slnečných lúčov a dávajú im silu pre vývin a ujatie.“… Monografia Novohradu Mocsáryho (1826) o Polichne píše: „Polichna. Slovenská dedina medzi vrchmi a skalami. Majú tu ev. matkokostol, filialisti z Buda – Lehoty (Budinej). Z tadiaľto v roku 1674 pozvali pred bratislavský súd vtedajšieho kazateľa, súčasným ev. farárom je Michal Petian (Petyan), počet ev. duší 987. (potom nasleduje opis dedinky Praha (Prága).

V prvej polovici 19. storočia zemepánmi v Polichne boli: rodina grófa Forgácha (Forgáča) z Haliče
knieža Esterházy
barónka Orczyová rod. Františka Pejacsevich
barónka Borbála Petrovayová
Alexander Szent – Ivány
Karol Huszár (Husár)

Po revolučných rokoch 1848-49, v roku 1850 bol zriadený slúžnovský okres Halič, kde patrilo aj Polichno. Elek Fényes v Geografickom slovníku (1851) o Polichne píše: „Slovenská dedina medzi vrchmi a skalami. 600 ev. a.v. obyvateľov, ev. matkokostol, zemepáni rodina Forgáchovcov“.

Najväčší veľkostatok v slovenskom Novohrade patril rodu Zichyovcov (Ziči). Jeho správnym celkom bol Divín – tu patrila aj časť obce Polichno s pozemkami. Pozemkové vlastníctvo rodu Forgáchovcov (Forgáč) z Haliče nezostalo ako celok. Vyčleňovali sa z neho podiely pre jednotlivých jeho príslušníkov (Ján Forgách, Anton Forgách a potomkovia Ilony Forgáchovej vydatej Wekheimovej.

V rokoch 1872-73 bola v Polichne prvá kamasácia. Vtedy aj cirkev dostala nanovo vyhradené pole pre farára a učiteľa. Občania však žiadali, aby bola vymeraná len tá čiastka, čo patrila panstvu (najmä divínskemu) a tá , čo užívali občania, aby ostala tak ako dovtedy. Osvedčili sa, že tu zeme, ktoré boli navyše, ako patrilo k sésiám (sedeniam, „dvorom“) odkúpia. Urobili to tak, že štát vyplatil remanencie (finančné záväzky) zemským pánom a urbarialisti sa zaviazali zaplatiť dlžobu za 22 rokov (čiže do roku 1895). Druhá kamasácia v Polichne bola v rokoch 1885-87. Viedol ju sudca Garam. Z Polichna sú zachované za roky 1872-76 písomnosti o úpravách pozemkového majetku, ďalej 1 katastrálna mapa, 5 kníh, 1 fascikel.

V rokoch 1869-1883 slúžnovským okresom bol Lučenec a v rokoch 1883-1912 opäť Haličský slúžnovský okres.

Obecná pečať

Odtlačok pečate pochádza zo začiatku 19. storočia. Pečatný obraz tvoria na pažiti privrátené radlice – čerieslo a lemeš sprevádzané v strede a po bokoch klasmi. Kruhopis SIGILLVM PAGI POLICH. (NML Salgótarján, Megyefönöki iratok, IV. 152. dokument bez signatúry vydaný dňa 4. apríla 1850.

Z Polichna na jarmoky sa chodilo do blízkych mestečiek (Divín, Lovinobaňa, Modrý Kameň, Pliešovce, Detva, Halič a Lučenec). V Polichne, vari aj pre jeho odľahlosť, nebolo možné pozorovať väčší pohyb obyvateľstva. Bolo tu okolo 500 stálych obyvateľov zapodievajúcich sa väčšinou poľnohospodárstvom a chovom oviec na málo výnostnej pôde, trpiacej často suchami, keďže v neveľkom chotári boli už prv spustošené lesy. Niekoľko rodín sa odsťahovalo za prácou do Ameriky.

Vývoj obyvateľstva

Štatistika počtu obyvateľov:

rok obyvateľov domov ľudí/dom
1869 525
1880 478 (Slovákov 460) 78 6,12
1890 514
1900 523 83 6,30
1910 551 (Slovákov 540, Maďarov 11) 98 5,62

Prírastok obyvateľov v rokoch 1869-1910 bol 26 ľudí. Podiel mladej generácie v roku 1910 činil 31,94 %. Z dospelých vedelo čítať a písať 74,37 % ľudí.

Obvodný notariát bol v Ábelovej. Prvým notárom bol Michal Borovský (pôvodne učiteľ z Nedelišta), pôsobil do roku 1873. Po ňom ako verejný notár pôsobil Koloman Goldberger (prišiel z Ľuboreče, zomrel v Ábelovej 1880). Ďalším bol Ján Belohorský do roku 1855, po ňom Endre Belohorský (po defraudácii daňových štátnych peňazí bol v roku 1892 z notárskej služby prepustený). Od roku 1893 obvodným notárom bol Karol Müler až do roku 1917. Pod obvodný notariát Ábelová patrili obce: Madačka, Nedelište, Polichno, Lentvora, a Šuľa. Notársky úrad do roku 1883 patril do lučenského okresu, potom do haličského. Pozemkové vlastníctvo v Polichne (maď. Parlagoš) v roku 1910: Nad 100 kat. jutár nevlastnil nikto, 33 vlastníkov od 10 do 100 kat. jutár (38,37 %), 53 ľudí vlastnilo pozemky do 10 kat. jutár (61,62 %). Celkom bolo v obci 86 vlastníkov.

Analýza obyvateľstva žijúceho z poľnohospodárstva v roku 1910: Celkom 481 ľudí, v poľnohospodárstve činí 246, vlastníci 86, pomáhajúci členovia rodiny 147, z toho sluhovia 12, robotníci 1, z poľnohospodárstva živení 235 (48,85 %).

Profesijná štruktúra remesiel a živností v roku 1910: V potravinárstve 3 (obchod), pohostinstvo 1 (krčma). Podľa príslušnosti k zamestnaniam: doprava 3, verejné služby 11, nádeníctvo 44, služby 2, iné zamestnania 2, priemysel 2.

Monografia Novohradu (1911) uvádza Polichno pod heslom Parlagoš, základné historické údaje: 633 slovenských ev. obyvateľov, 83 domov, pošta Ábelová, telegraf a železničná stanica Halič. O vzniku ev. kostola monografia nevie údaj.

Novohradské kalendáre (Nógrádi naptár) vydávané v jednotlivých rokoch uvádzajú funkcionárov obce.

Rok 1911 Polichno (maď. Parlagoš), haličský okres, ábelovský obvodný notariát, 532 obyvateľov. Starosta – sudca (bíró) Ján Koska, zákonný sudca Andrej Mihály, tútor Alexander Čečetka, ktorý bol aj učiteľom, pokladník Andrej Ambróš, obvodný lekár dr. Lipót Baum z Divína, posledná pošta Ábelová (Ábelfalva), telegraf Halič (Gács).

V roku 1913 starostom obce bol Andrej Ambróš, zákonným sudcom Andrej Mihály ml., ev. a.v. farárom Ľudovít Wiczián (pozn. vtedy si písal priezvisko s dvoma w).

V roku 1914 starostom obce bol Andrej Koporec ml. s prímením Pecho, zástupca obvodného lekára dr. Lipot Baum, ostatní funkcionári sa nezmenili.

V roku 1916 starostom obce bol Ján Španiel, zákonným sudcom Ján Garaj, Beňo.

V roku 1918 ostali tí istí funkcionári.

Polichno © 2014