Polichno v rokoch 1914 – 1945

Rodina Viliačikovcov, tlačiarenského robotníka v Lučenci (r. 1910)

Po vzniku ČSR Polichno do roku 1923 patrilo do okresu Halič, po jeho zrušení do okresu Lučenec.

Zápisnica zo zhromaždenia občanov z roku 1919 3. júna 1919 maďarská armáda obsadila Polichno, Ábelovú a okolie. 15. júna Okresný výbor v Haliči prideľuje soľ pre pracujúcich do Polichna 280 kg, ktoré museli prevziať za hotovosť (1 koruna 22 halierov za 1kg vrátane vriec) u Potravného družstva v Haliči. Po období tzv. republík rád (1919) si poľnohospodársky charakter obec zachovala aj počas ČSR. V roku 1921 obec vykazuje 534 obyvateľov. V roku 1919 starostom (richtárom) obce bol Ján Drozd, zákonným sudcom Ján Števka, tútorom Ľudovít Viczián, učiteľ Alexander Čečetka, posledná pošta Ábelová, telegrafná stanica Halič.

Rodina Drozdovcov Lučenec bol dôležitým tržiskom hospodárskych plodín ako aj zásobovacím strediskom pre všetky vrchárske obce. Cez dedinu Polichno vedie stará hradská od Lučenca cez Halič na Ábelovú a odtiaľ cez Šuľu, Senné, Strehovú zase do Lučenca. Kým nebol zavedený vodovod v obci, k prameňu Timravy sa chodievalo aj cez noc nielen preto, aby si ušetrili pracovný čas, ale aj preto, aby sa nemuselo čakať, kým príde na rad, alebo kým v studni natečie nová zásoba vody. Obyvatelia, aby si ako-tak udržali existenciu rovnováhy, odchádzali na sezónne poľnohospodárske práce, najčastejšie do ipeľskej doliny. Boli tu práce: na jar okopávanie, v lete kosenie a sušenie sena, žatva, na jeseň vyberanie zemiakov a repy a v zime mlátenie, spočiatku aj ručnými cepami. Medzi tým museli obrobiť aj svoje políčka v Polichne.

Pri odľahlosti Polichna je celkom pochopiteľné, že Polichňania v minulosti len zriedka vyhľadávali lekára. Najbližší býval v Haliči. Chorých liečili ako pred pár sto rokmi. Ľudia boli fatalisti pri chorobách a o chorom si vravievali: „Keď má umrieť, umrie, keď nie, vyzdravie“.

Učiteľ Alexander Čečetka

V roku 1925 po 25 ročnom účinkovaní odišiel učiteľ Alexander Čečetka do Turičiek. Novým učiteľom sa stal Eugén Balogh, farárom bol Ľudovít Viczián.

V roku 1926 došlo k prestavbe školy zásluhou cirkevného kurátora Pavla Ambroša a kostolníka Ondreja Lisku. Prerobený bol aj byt učiteľa. V obci bol veľký požiar neďaleko školy, keď Ondrejovi Koporcovi zhoreli staviská. Nedostatok vody v chotári si vyžadoval aj protipožiarne opatrenia.

V roku 1927 bola vystavaná nová hradská (cesta) serpentínami z Tuhára na Polichno. V tomto roku vypukla v obci aj epidémia týfusu. Obec často navštevoval obvodný lekár dr. Foltányi.

Vladimír Polívka v knižke Lučenec a kraj novohradský (1928) uvádza: „Z Haliče smerom severozápadným. asi za malé dve hodiny prídeme do Polichna, 517 obyvateľov slovenskej evanjelickej obce, v kraji hornatom: na severozápade dvíha sa Bradlo 818 m, na západe a východe nižšie vrchy. Obec má kostol a dosiaľ zachovaný krásny kroj. Tam sa narodila Timrava (Božena Slančíková, významná slovenská spisovateľka). Za 1 1/2 hodiny smerom západným dostihneme Ábelovej 825 obyvateľov …“

Ján Drozd s kamarátom V roku 1929 napadlo množstvo snehu až po okná. Začiatkom roka celé dni sa pracovalo na vyvážaní snehu. Cesty boli neschodné, z dediny na dedinu sa nemohlo prejsť. 14. januára namerali v obci rekordnú zimu -37°C (ani najstarší občania si na takú krutú zimu nepamätali).

Najvýznamnejšou udalosťou v živote obce bola návšteva prvého prezidenta ČSR Tomáša Garigue Masaryka 23. septembra 1930. Podvečer o piatej hodine čakali pána prezidenta v Polichne. Nastúpené bolo hasičstvo v uniformách a obyvatelia v pekných slovenských krojoch. Od vchodu do obce cesta z oboch strán bola vysadená krásnymi brezami a pri škole bola postavená slávnostná brána. Privítanie p. prezidenta bolo krátke prvedené notárom Štefanom Zeiwaldom. Deti zo školy boli nastúpené v dva rady pozdĺž cesty. Prezident so svojim sprievodom prišiel na autách, poďakoval sa za milé privítanie. Hoci sa tu zdržal len krátko, jeho dcéra Dr. Alica Masaryková si povšimla a obzrela náš pekne zachovalý vyšívaný slovenský kroj. Prezidentov sprievod pokračoval z Polichna do Haliče.

Treba uviesť aj veľký požiar, ktorý vypukol v obci, keď šesť stavísk so všetkými hospodárskymi budovami zhoreli. Požiar spôsobili deti, ktoré sa hrali so zápalkami v pajte Jána Garaja – Plšku, odkiaľ sa oheň šíril rýchle, pričom v plameňoch zahynulo 6 ošípaných a 2 kozy.

V období hospodárskej krízy sa niekoľko rodín vysťahovalo za prácou aj do Kanady. Počet obyvateľov v roku 1930 bol 513. Obyvateľstvo sa zaoberalo málo výnosným poľnohospodárstvom a chovom dobytka.

V roku 1931, ako aj po iné roky miestnu školu navštívil dekan Štefan Laciak a p. Púchovský, ako i školský inšpektor Balažovic. Zistili, že v škole je už veľa žiakov, vyše 70, trieda už kapacitne nestačí a treba rozšíriť školu.

Michal Ondrejovič (rok 1934) Po odchode učiteľa Eugena Balogha, ktorý bol premiestnený na inú školu učili aj výpomocné učiteľky, škola bola rozšírená, doplnená o inventár, lavice, kachle. Od 19. augusta 1934 správcom školy sa stal Michal Ondrejovič. Cirkev bola už v tomto roku bez farára, takže kantor odbavoval aj farárske záležitosti. V tomto roku bola veľká suchota, obilia bolo málo a sena temer nič. Neúroda bola zapríčinená jednak suchotou a hmyzom, ktorý podžieral korienky rastlín, ktoré potom vyhynuli. V tom čase sa veľmi rozšírili na poli sysle a škrečky. Na mnohých miestach úplne skazili úrodu. Obyvateľstvo bojovalo proti nim tým, že ich z dier vylievali a tak ich hubili.

Políchňania na žatve na dolniakoch (okolo r.1930) Väčšina obyvateľstva, aby si ako-tak udržala existenčnú rovnováhu odchádzala na sezónne poľnohospodárske roboty, najčastejšie do ipeľskej doliny. Boli to práce: na jar okopávanie, v lete kosenie a sušenie sena, žatva, na jeseň vyberanie zemiakov a repy a v zime mlátenie ručnými cepami a viatie obilia, v čom boli polichnianci majstrami. Na kopačky chodievali dievčatá a mladé vydaté ženy, na práce okolo sena a žatvu chodievali „páry“, veľmi často i starší. Tieto práce vykonávali za čiastku napred dohodnutú, tzv. rís (maďarsky rész – čiastka), čím si dopĺňali svoje slabé domáce úrody.

Nástupom správcu školy Michala Ondrejoviča postupne dochádza aj k rozvoju kultúrneho a spoločenského hnutia v obci. Evanjelická cirkev v školskom roku 1934/35 začala opravovať svoj starý chrám, faru a čiastočne aj školu. Cirkevníci dodali prácu zdarma. Kostol bol dôkladne opravený (nový plafón, omietka i veže, nové vnútorné zariadenie), oprava fary (nové okná, dvere, maľovanie, dlážky) a iné. Do školy bol zavedený vodovod do bytu a iné menšie opravy.

Správca školy Michal Ondrejovič založil spolok Odbor Slovenskej Evanjelickej Jednoty so sídlom v Polichne č. 361, ktorého sa stal aj predsedom.

Poriadali sa rôzne prednášky, čo predtým nikdy nebolo. Správcovi školy sa podarilo založiť aj miestny spevokol, viedol obecnú kroniku i knižnicu.

Na podnet správcu školy dostala škola od Okresnej „pečlivosti“ o mládež dar-poukážku na odber obuvi u firmy Baťa v Lučenci. Darom správcu školy a zbierkou medzi občanmi sa zaobulo 6 školákov.

Mlátenie obilia Občania aj v tomto roku boli v lete na zárobku , v zime chlapi v horách kresali pražce a na jar a v jeseň na kopačkách a v lete na senoseči a v žatve. Obci Polichno z tohoto bočného zárobku došlo 60.000 Kč.

Konali sa rôzne slávnosti napr., 28. októbra dňa slobody, 7.marca slávnosť narodenia prvého prezidenta T.G. Masaryka. Na konci školského roku divadelné predstavenia i majálesy. V máji – júni navštívil školu dekan i školský inšpektor Michal Sekey, ktorí hodnotili výsledok výučby žiakov výborným. Predsedom školskej stolice bol František Farkaš. Miestnym notárom bol Jozef Hrmo. V obecnej škôlke bolo vysadených 50ks stromkov.

V roku 1936 dostal pokarhanie starosta obce Pavel Liska od Okresného úradu v Lučenci pre žiadosť prezidentovi Dr. E. Benešovi, aby navštívil okres Lučenec.

V roku 1937 bola organizovaná aj Civilná protiletecká obrana(CPO), ktorej veliteľom bol Michal Ondrejovič. Obyvatelia ako aj v minulých rokoch boli na letných poľnohospodárskych prácach, kde dobre zarobili. Nové domy si postavili Pavel Garaj folten, Ondrej Garaj, Ján Kohút, Ján Boldiš a mnohí stavali hospodárske budovy. Spoločníci mláťačky si zakúpili mláťačku na mlátenie ďateliny. Aj zo susedných dedín ako Tuhára, Prágy, Lentvory chodili sem mlátiť ďatelinové semiačko.

Na jar roku 1937 sa vrátil z Ruska po 20 rokoch Ján Liska, ktorý však po dvoch mesiacoch aj s rodinou odišiel do Kanady, odkiaľ sa neskôr vrátil do Lučenca, kde míňal peniaze. Do obce prišiel bývať Juraj Kiseľ z Ábelovej, ktorý si kúpil dom od menovaného “Kanaďana”. Aj v Polichne sa našli stúpenci baptistov, ktorých krstili v dospelosti kňazi ponáraním do vody. Jedna veriaca sa pritom nachladla a zomrela. Bola pochovaná podľa ich spôsobu bez zvonenia. Stúpenci sekty vystúpili z ev. cirkvi a sú vedení v matrikách ako “bez vyznania”.

Pavol Liska-Závoda (starosta obce) Starostom obce bol naďalej Pavel Liska Závoda. Obchodníkom v Potravnom družstve Ján Števka Kľajno, pastiermi Pavel Kukla Biely kraviar, Ondrej Koporec pastier svíň, Ondrej Karman pastier junčoviny, hájnikom bol Pavel Kukla na lúkach.

V obci bola zadržaná aj slávnosť, oslava narodenín Dr. Milana Hodžu. Oslavu otvoril miestny predseda republikánskej strany a slávnostnú reč mal ev. farár Františk Farkaš. Bola zaspievaná aj pieseň “Kto za pravdu horí”.

V 30. rokoch 20. storočia začala sa aktivita politických strán aj v Polichne. Okresný úrad v roku 1935 povoľuje zhromaždenie pre Čs. národno – socialistickú stranu, 18.5.1935 dostala povolenie na zhromaždenie Hlinková slovenská ľudová strana, 5.5.1935 Národnodemokratická strana v Polichne.

V máji 1938 bolo obyvateľstvo vyrušené z pokojného nažívania čiastočnou mobilizáciou. Aj v Polichne boli utvorené z vojakov zbory tzv. “SOS”. Vojaci boli odvezení na četnícku stanicu v Ábelovej, kde boli oblečení do vojenských šiat, vystrojení a odoslaní na hranice, aby strážili vlasť pred nepriateľom.

24. septembra 1938 bola vyhlásená mobilizácia. Aj správca školy s inými mužmi narukoval. 6.októbra sa zástupcovia zišli v Žiline, kde sa uzniesli a vyhlásili autonómne Slovensko v rámci Československej republiky.

Korunový kolok z čias Slovenského štátu Viedenská arbitráž 2. novembra 1938 rozhodla o odstúpení časti Južného Slovenska Maďarsku. Keď Lučenec a okolie obsadili maďarské vojská, Polichno sa stalo súčastou slovenského okresu Lovinobaňa. 22. novembra parlament prijal zákon o autonómii Slovenska. V decembri bolo uskutočnené sčítanie ľudu. Polichno vykazuje 536 obyvateľov.

21. júla 1939 slovenský snem prijal ústavu (aj nový názov) prvej Slovenskej republiky (SR). 1. septembra oddiely Hlinkovej gardy a slovenskej armády sa zúčastnili na nemeckom ťažení proti Poľsku. Slovensko sa tak podieľalo na prvých vojenských operáciách druhej svetovej vojny.

14. marec 1940 bol prvým výročím dňom Slovenskej republiky. Už 13. marca večer boli zapálené na vrchu „Za skalím“ vatry slobody. Potom nastúpili formácie Hlinkovej gardy (HG) a občianstvo na lampiónový sprievod obcou. 14. marca boli slávnostné služby Božie, po nich oslava v škole. Treba uviesť, že kampaň prihlasovania občanov do Hlinkovej mládeže a gardy, nenašla v evanjelickej dedine Polichno živnú pôdu. Kaplan Ondrej Ponický oživil Združenie mládeže, ktorí zahrali dve divadelné predstavenia. 25. júna 1940 boli povolaní do zbrane proti Rusku vojaci aj z Polichna. Župným úradom v Banskej Bystrici bolo rozpustené obecné zastupiteľstvo a za vládneho komisára obce bol Vymenovaný Ján Garaj Beňo, členovia poradného zboru: Michal Ondrejovič (veliteľ HG), Ján Ambroš Zubák a Ján Koporec Ďurčín. Predsedom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) Ján Števka Španiel.

Vysviacka kostola V roku 1942 bol Obvodý notársky úrad v Ábelovej. Patrili sem obce: Ábelová, Lentvora, Madačka, Nedelište, Polichno. Celkový počet obyvateľov v obciach 2415 duší. Obyvateľstvo čisto slovenské. Úrad umiestnený v dome, ktorý bol vlastníctvom obce Ábelovej, ročné nájomné 2400 Sk na ktorý prispievali obce takto: Ábelová 33 %, Lentvora 10 %, Madačka 22 %, Nedelište 13 %, Polichno 22 %. Notársky úrad mal jednu kanceláriu, notárskym tajomníkom bol Alfréd Kraus, notársky pomocník, zapisovateľ Pavel Trnka. Naturálny byt v tej istej budove ako úrad, pozostával z 3 izieb, kuchyne a ostatných príslušných miestností. Kronikári: v Ábelovej Aladár Petrivaldský, v Lentvore Ján Hargaš, v Madačke Viliam Saktor, v Nedelišti Juraj Švarc a v Polichne Michal Ondrejovič.

Pričinením členov správy vládneho komisára Jána Garaja Beňu, Michala Ondrejoviča, člena poradného zboru obce a notára Alfréda Krausa boli prevedené tieto reformy: zriadená verejná telefónna hovorňa v Potravnom družstve, ktorú dala postaviť obec na svoj náklad. Obec zakúpila aj čistiacu stanicu na obilie za 34.000 Sk, Na tento cieľ obec dostala polovicu tej sumy subvenciu. Pričinením týchto bola opravená cesta Divín – Tuhár a pre tento kraj autobusový spoj Ábelová – Málinec. Bolo založené Úverové družstvo v obci, pre členov HSĽS bol poskytnutý cement asi 200q na postavenie vzorných hnojísk.

V školskom roku 1942-43 sa vykonalo štepenie proti neštoviciam, ktoré konal MUDr Artur Steiner štátny obvodný lekár zo Starej Haliče. V obci nadalej vládnym komisárom bol Ján Garaj Beňo, obchodníkom v Potravnom družstve Ondrej Garaj Beňo. V tomto roku už boli lístky pre obyvateľstvo na cukor, petrolej, mydlo, papriku, obuv. Obyvateľstvu bolo nariadené dodávať 30 kusov hovädzieho dobytka Najvyšším úradom pre zásobovanie v Bratislave. Kým úroda sena bola zlá, úroda obilia bola veľmi dobrá. Pri mláťačkách boli dozorcovia.

Stred obce (okolo roku 1945) Od roku 1944 obec viedla cirkevnú kroniku. V roku 1944 bola zavedená autobusová linka. Protifašistický odboj, v obci agitovali František Vnuk a J. Kulich (riaditeľ meštianskej školy V Tomášovciach) aj rozširovaním ilegálneho časopisu Hlas národa. Po vypuknutí SNP sa v obci vytvoril Revolučný MNV (Miestny národný výbor).

V marci v roku 1944 vypracovalo Ministerstvo dopravy a verejných prác, rezort verejných prác projekt na stavbu novej budovy Ev. a. v. ľudovej školy v Polichne. Projekt zahŕňa budovu školy aj s bytom riaditeľa a bytom učiteľa a taktiež hospodárske stavby a pivnice. Projekt obsahuje aj výstavby ihriska pri škole. Celý projekt sa však z nezistených dôvodov nerealizoval.

Pavel Gaško ako člen partizánskej skupiny Niektorí občania bojovali ako partizáni v brigáde Za oslobodenie Slovanov. Po potlačení povstania nemecké vojská pri ústupe z Lučenca sa opevnili na kopcoch v okolí Polichna a Ábelovej. Nepriateľ kládol tuhý odpor využíval strmé svahy a hlboké údolia a lesy k opakovaným protiútokom. 26.januára 1945 pokračovali vojská rumunskej divízie s podporou sovietskych vojsk v ofenzíve. Počas bojov padlo 15 rumunských vojakov, 10 nemeckých, 5 maďarských, 1 vojak v SNP, 1 partizán a prechodom frontu prišli o život 3 občania.

Polichno © 2014